Poznal som ženy s krásnou tvárou.

A poznal som ženy s krásnym telom.

Ale poznal som niekedy ženu s krásnou dušou?

A kde je vlastne duša? 

V tvári? 

V tele? 

V slovách? 

V dotykoch?

Nie. 

Duša je v kolese. V kolese ktoré si kúpiš od miestneho dílera pred vstupom do lokálneho podniku- kam chodia ľudia bez duše aby našli ľudí s dušou, s ktorými by mohli byť šťastní. 

Nie dlho, iba chvíľu. 

Ale šťastní.

Tam sme to dotiahli. 

Na telá bez duše, ktoré prahnú po POZORnosti.

Potrebujeme už iba instantnú raDOSŤ. 

Instantnú. 

Stačí pridať vodu. 

Stačí iba trošku. 

Máličko. 

Možno tak málo, že to ani nie je voda.

Je to vodka, čo pridávame. 

Vodka alebo gin, alebo whisky, alebo… 

A všetko to alebo miešame s dalším alebo. 

Až kým na chvíľu nevyženieme všetkú tú boLESŤ.

A prečo vlastne? Prečo ju chceme vyhnať? 

BoLESŤ je to, čo nás poháňa celý život.

BoLESŤ.

Iba vďaka nej vieme, že žijeme.

BoLESŤ.

Je duša v boLESTi?

Áno! Tam je! Pretože ten, čo necíti boLESŤ, nemôže mať dušu.

Nie fyzickú. Psychickú boLESŤ. Tú, ktorá ti zovrie sedce. A keď je srdce z kameňa, drví ho na prach. A oslobodzuje.

BoLESŤ.

Toľkí sa boLESTi boja. Pretože práve ona im dokáže odhaliť ich dušu.

To vlastnej duše sa tak bojíme. Preto chceme nájsť niekoho, kto nám ukáže tú svoju? Chceme sa vyhnúť konfrontácii so svojou dušou a tak sa snažíme rozptýliť našu myseľ niečim… dostatočne plytkým… Túžbou po POZORnosti.

Uverejňujeme svoje fotky na sociálnych sieťach a tvárime sa, že máme dušu. Predstierame raDOSŤ a skrývame boLESŤ. A náplasťou na chýbajúcu dušu je nám POZORnosť.

Áno, stretol som ženu s dušou. 

Poznám takú. Viem o ňej. Je súčasťou môjho života.

Má niekoľko duší. A má niekoľko tvárí. Krásnych tvárí. A má krásne telo. Je krásna. Je to herečka v divadle. Videl som ju stáť na tých doskách a hrať. Prežívala to tak intezívne. Tá triaška, akoby bol ten príbeh reálny...

Spadla na podlahu a vydýchla. Hmm, akoby ten pocit naozaj poznala. Akoby to už prežila. V minulom živote, alebo v tomto?

 Ten pocit, keď jej telo opustila duša.

Bože.

A prečo je vlastne herečkou? 

Aký má dôvod?

Tvárim sa, že neviem, ale v skutočnosti viem.

Bojí sa boLESTi. Už ju nechce znova prežívať. Ale vie, aká je potrebná.

A tak, ju prežíva prostredníctvom hlavných hrdiniek divadelných hier.

Maľuje surealistické obrazy, plné znepokojenia a strachu. 

Temné a pochmúrne. 

Niektoré budia rešpekt.

Niektoré strach.

Ona nepotrebuje POZORnosť. To jej postavy ju potrebujú. A jej obrazy ju potrebujú. A diváci potrebujú svoju POZORnosť dávať tým tragickým príbehom a maľbám. 

Aby niečo cítili.

Aby… Aby, sa rozpamäntali, aké je cítiť.

Píšeme melancholické príbehy, len aby sme niečo cítili. Čítame drámu, len aby sme niečo cítili. Sledujeme dramatické divadelné predstavenia, len aby sme videli iných, ako niečo cítia.

Pretože my sami cítiť nechceme. 

Cítiť, znamená mať dušu. 

Cítiť, znamená prežívať boLESŤ. 

Bez boLESTi by nebolo nič.

Ani ja. Ani tento text. Ani… duša.

Bez boLESTi by sme nemali raDOSŤ.

A nebyť boLESTi a smútku, dokázali by sme skutočne oceniť raDOSŤ?

Nebyť boLESTi, dokázali by sme dať raDOSTi dostatok POZORnosti?

Nie. Asi nedokázali. Vnímali by sme ju ako rutinu a upadla by do bežného kolobehu života. Stala by sa z nej samozrejmosť, pre ktorú by sme nemuseli bojovať a podstupovať riziká.

Tak ako tma je absencia svetla, boLESŤ je absencia raDOSTi. A tak, ako nás tma postrčí k tomu, aby sme škrtli zápalkou, čo nám prinesie svetlo, boLESŤ nás časom donúti rozhorieť sa a opät zažiť raDOSŤ.

Je iba na nás, čomu dáme viac POZORnosti.