Prišla ku mne, povedala napi sa.

Zmýšľam kľudne, Amygdala varí sa.

Podala mi pohár whisky, pomaly sa nadýchla,

mám déjà vu a dostatok starých rán.

Už to nechcem opakovať,

radšej to pôjdem zapiť sám,

ona bola čierna vdova,

už dávam pozor s kým sa hrám.

                     Prišla znova,

                     tá spomienka čo podá pohár,

                     tento krát jej už odolám,

                     z hlavy dostanem všetky slová.

Prišla ku mne, povedala napi sa

a tak som teda napísal.

A naozaj nastal prelom.

                Terapia perom.

Panteri sa chystajú na boj s ľuďmi,

brúsia si zuby, lev je kľudný.

Vlci sa motivujú v tónoch hudby

vijú na mesiac, lev je kľudný.

Hyeny sa smejú, že kruh je bludný,

deň ktorý sa blíži, bude súdny.

Slony sú v zástupe, žiaden únik,

kly nabrúsené, lev sa budí.

Paviány vreštia, bijú na bubny,

posledný boj, zvery s ľuďmi.

Bojové pole sa plní supmi,

pichlavý pocit strachu v hrudi.

Boj o celý svet, žiaden súcit,

boj o svet, ktorý bol dlho smutný.

Gorily bijú do pŕs v džungli,

lev zareval, všetci stuhli.

Pôda je vyschnutá, planéta smúti,

lev predstúpil vpred, pred miliardy ľudí.

Hriva veje vo vetre, zvery mu uhli,

sám proti presile, oheň má v srdci.

Matka príroda si to od ľudí nezaslúži!

Matka je láskavá a lev jej slúži.

Začala búrka, svet sa búri,

dážď bičuje a vietor zúri.

Hrdý pohľad a pevný postoj,

lev nikdy nebude otrok,

tráva rastie na miestach, ktorých sa dotkol,

sloboda pre svet, pravda a voľnosť.

Povel k útoku ľudia už dali

ľudia chú planétu, ktorú si brali.

Lev stojí pokojne, hlboký nádych,

radšej zomrie slobodný, život v klietke nestrávi.

Ľudia vyhrali, bolo to jasné,

no príbeh leva ostáva žiariť jasne.

O odvahe leva sa píšu básne,

to ľudia sú zvery. Posledný nech zhasne.